ZAJAKAVOSŤ U DETÍ

Naše dieťa je naša pýcha: má samé jednotky, učí sa cudzie jazyky, chodí na klavír, na hokej, na tanec… Je úspešné dieťa úspešných rodičov. Počujete ako niekedy hovorí ? A-aa-a-ko... Veď sa zajakáva! Je to dedičné, alebo sme spravili niekde chybu my rodičia? 

Zajakavosť (koktavosť, balbuties) je porucha plynulosti (fluentnosti) reči. Príčiny nie sú celkom objasnené, a predpokladajú sa rôzne faktory – genetické, neurologické, psychické, vplyvy okolia, poruchy učenia a ich kombinácia. Incidencia (výskyt) je asi 5 – 10 %. Zajakavosť vzniká asi v 60 % okolo 3. roku – najčastejšie vo veku 2 –5 rokov, a pred nástupom do školy. Častejší výskyt je u chlapcov (3 : 1). Vzniká aj v školskom veku a len zriedkavo v dospelosti. Pri vzniku sa predpokladajú aj genetické vplyvy, 50 – 75 % zajakavých má aspoň jedného člena rodiny, ktorý sa tiež zajakáva. Dôležitá je aj správna funkcia vegetatívneho nervového systému, primeraná výchova a eliminácia stresov. Často vzniká zajakávanie u detí, na ktoré sa kladú prehnané nároky, alebo sú samotárske so sklonom k egocentrizmu. Potrebné je vylúčiť aj zriedkavejšiu organickú príčinu zajakávania (stavy po zápaloch mozgu, detskej mozgovej obrne a pod.). Liečba je väčšinou úspešná pod vedením odborníka – detského psychológa a logopéda. Vzhľadom na komplexné príčiny vzniku zajakavosti je liečba často zložitá, čím skôr sa však začne, tým je úspešnejšia.

Prejavy zajakavosti:

Prevencia zajakavosti u detí:

Rady klinického psychológa

Zajakavosť najčastejšie vzniká medzi 4. – 7. rokom. Príčiny sú zložitejšie, takže napríklad na pád zo schodov môžete zabudnúť. Každé napätie (nervozita) plynulosť reči zhoršuje. Zajakavosť má skôr psychický pôvod, ale je to pomerne zložité. Preto aj u nás vydaná kniha o zajakavosti je písaná hlavne pre odborníkov (Ondrej Kondáš: Zajakavosť. Psychologický rozbor a terapia, SPN 1983). Odborník potom upravuje vhodný postup individuálne (keďže každý človek je jedinečný). Celkom iný je aj postup podľa veku. V uvedenej knihe (ak ju nájdete v niektorej z knižníc) môžete získať informácie o tejto psychickej poruche, liečbe ktorej sa venujú okrem niektorých logopédov aj niektorí psychológovia. Ale pri oboch povolaniach musí to byť odborník, ktorý sa zajakavosti osobitne venuje, tak trochu sa na ňu špecializuje. Preto je vhodné poradiť sa v Pedagogicko-psychologickej poradni, ktorá je v každom okrese. Ale najprv im položte otázku, či pracuje u nich psychológ, ktorý sa zajakavosti špeciálne venuje. Odborník s malými skúsenosťami a nie s dôkladnými znalostiami problematiky môže spôsobiť sklamania, lebo je to porucha značne vzdorovitá. Preto každý liečebný postup (šitý na mieru) si vyžaduje veľkú trpezlivosť tak od terapeuta, ako aj od klienta. Pokiaľ ide o jej liečbu hypnózou, dá sa hypnózou liečiť, ale bohužiaľ nie vyliečiť. Hypnóza pomáha len prechodne, takže zlepší sa napríklad len spev. Ale nedá sa stále rozprávať spevavo ako v opere (v Predanej neveste sa časť aj spieva zajakavým spôsobom, čo je pri umeleckom zámere možné, ale odborne to “nesedí”).

Rady psychiatra

Nikto asi presne nevie príčiny zajakávania, ale je predstava o tom, že v jeho pozadí je odchýlka v regulácii viacerých mozgových centier. Pri reči musí spolupracovať množstvo štruktúr: musíme vedieť čo chceme povedať; musíme si z pamäti vyvolať slová, ktorými to chceme vyjadriť, musíme zapojiť množstvo drobných svalov na to, aby sme slová vedeli vysloviť; keď hovoríme, zároveň sa (sami seba) poučujeme. Ešte k tomu reč slúži na komunikáciu medzi ľuďmi, ktoré sú vždy citovo podfarbené - niekedy máme trému, inokedy sa cítime v pohode. Už len z vymenovaného vyplýva, že je to veľmi komplikované, a narušenie regulácie na hociktorom z týchto miest môže viesť k zajakavosti. S úrazmi, pádmi na hlavu a podobne je to tak, že ľudia si potrebujú veci vysvetliť, poznať príčiny. Takže, a týka sa to mnohých porúch či ochorení, si odvodia príčinu ochorenia z nejakej udalosti, ktorá by ju mohla vyvolať. Len v malom počte prípadov je to však preukázateľne. Liečba hypnózou má význam v situácii, keby sa niekto začal zajakávať po výraznom traumatickom zážitku, ktorý by vo svojom vedomí potlačil. Hypnózou by sa tento zážitok vyvolal, a mohlo by dôjsť k tzv. abreakcii - znovu prežitku zážitku a uvoľneniu napätia. Dali by sa využiť aj tzv. posthypnotické sugescie, ktoré by pravdepodobne tiež nemali dlhodobý účinok. Najlepší na liečbu je tréning - logopedická liečba, pri neúspešnosti kombinovaná s psychoterapiou i farmakoterapiou (sú lieky, ktoré v malých dávkach môžu pomôcť). Jednou so súčasti logopedickej liečby je práve spev, skandovaná reč, tienené čítanie a pod. - ale to všetko logopéd, ktorý sa zaoberá liečbou zajakavosti, musí dobre vedieť. Psychoanalytická škola a psychoanalytický prístup k psychoterapii vychádza z presvedčenia, že dokáže odhaliť traumatické zážitky v útlom detstve a zmeniť ich spracovanie už u dospelého človeka. Okrem toho množstvo liečiteľov, parapsychologických aktivít a podobne. 

Rady logopéda

Terapiu zajakavosti možno realizovať pomocou individuálnych i skupinových foriem terapie. Používajú sa metódy jednodimenziálne i komplexné. Pri jednodimenziálnych sa používajú lieky, psychoterapia, auditívne metódy, joga, muzikoterapia, Steinova metóda a iné, v kombinácii metód sa používajú napr. Gutzmanova metóda, Metóda van Ripera, metóda Ferman Hornovej a iné. Metód existuje veľké množstvo, vhodnosť určitej metódy určí logopéd po dôkladnom vyšetrení. Čo sa týka úspešnosti, "hrubé" pravidlo prognózy hovorí o 1/3 prípadov, kde sa podarí zajakavosť odstrániť, 1/3 zlepšiť a v 1/3 nemožno zajakavosť ovplyvniť. Recidívy a rezistentné prípady treba očakávať najmä pri organických mozgových poškodeniach a pretrvávajúcej traumatizácii. Literatúra: Fernan-Horn: Die Sprechneurosen, Stuttgart, Tarkowski Z.: Jajkanie wszesnodziece, Warsava, Lechta v.: Logopedické repetitórium, Bratislava, Lechta a kol.: Diagnostika narušenej komunikačnej schopnosti a ďalšie zdroje.

INTERNETOVÉ ZDROJE