Odpovedal: Ela Re: pomôžte mi - môj manžel sa zaľúbil do inej (číslo príspevku 102.012, zo dňa 03.07.2006. videné 1808x) ODPOVEDAŤ / Predchádzajúci príspevok   Text príspevku číslo 102012: Zaujímavá otázka a pravdu povediac, neviem ako by som sa zachovala v reálnom čase v konkrétnej situácii. Vôbec si o sebe nemyslím, že som dokonalá a vidím, že málo ľudí, či žien dokáže pochopiť, že existuje žena, ktorá bez pretvárky, z čisto prirodzeného pudu vidí v každej maličkosti šťastie a preto sa usmieva zakaždým, keď to tak cíti a nerobí to nútene, ale vôbec si to niekedy neuvedomuje. Možno to fakt nedokážete pochopiť, ale ja si fakt niekedy neuvedomujem, že sa na manžela často usmievam a usmejem sa aj keď sa zdrží u kamaráta dlhšie, ja už idem spať, on príjde o pol noci a ak sa náhodou zobudím a zbadám ho, že je doma, moja tvár sa sama od seba usmeje, pretože je asi moja duša rada, že ho vidím. Niekedy ani neviem, že som to spravila. Len mi ráno povie, že prišiel neskoro, že som sa zobudila, usmiala sa na neho, dal mi pusu a spala som ďalej a ja si to ani nepamätám. Preto, že som taká, že jednoducho nemám v sebe ten pocit hľadať problémy tam kde niesú, preto musím byť podľa vás namyslená, že som dokonalá a podobné hlúposti? Každý sme nejaký. Ja by som napríklad možno ani nevedela, že sa na manžela toľko usmievam, keby mi to sám nepovedal. Keby mi často neopakoval, ako veľmi miluje môj rozospatý úsmev, keď príjde domov neskoro vnoci, lebo jeho ex by za prvé ani nešla spať čo by sa zožierala, že ona je doma, kým jej manžel je u kamaráta a za druhé, keď prišiel domov neskôr, miesto pozdravu lietali hrnce, nadávky a vyhrážky samovraždou. Nechovám sa tak ako sa chovám preto, aby som sa odlíšila od manželovej ex, ale preto, že jednoducho som taká a mnohokrát si to ani neuvedomujem, takže moje správanie sa je úplne spontánne. Priznám sa, že neviem, ako by som sa zachovala, keby skutočne prišlo k takej situácii, že by ma manžel podviedol, ale dnes s istotou tvrdím, že by som o takého chlapa nestála, pretože život je príliš krátky na to, aby sme sa v ňom trápili s niekým, kto za to nestojí a myslím si, že chlap, ktorý by ma podviedol, by za to určite nestál, lebo keby ma podviedol (či už jednorazovo, alebo by sa zaľúbil do inej a podvádzal by ma dlhodobejšie) pre mňa by to znamenalo veľké poníženie a už by som mu nemohla viac dôverovať. Myslím si, že aj keď svojho manžela veľmi ľúbim, keby ma podviedol, už by som sa na neho s takou láskou v očiach nedokázala pozrieť a odpustiť mu. Ale takisto som si istá, že by som ho nezačala nenávidieť a neznepríjemňovala by som mu život, lebo niesom pomstychtivý typ osobnosti. Myslím si, že by som sa v takej situácii bez slova zbalila a pravdepodobne so slzami v očiach odišla, alebo dovolila bez komplikácií odísť jemu. Koniec koncov, nedokážem nenávidieť ani svojho otca, ktorý je alkoholik a týral nás celé detstvo aj našu mamu. Keď má otec zlú chvíľu a nadáva, s bolesťou v srdci idem preč a keď má náhodou raz za čas dobrú náladu, som šťastná, že som v tej chvíli s ním a mám pocit, že som mu dávno všetko zlé odpustila. A či by som manželovej milenke dovolila stretávať sa s mojimi deťmi? Myslím, že áno, pretože poznám svojho manžela a viem, ako veľmi svoje deti ľúbi a nikomu na svete by nedovolil, aby im ubližoval a keďže viem, že by s ním boli v bezpečí, nebránila by som im spozanť inú ženu a určite by som ju neodsudzovala za to, že sa zaľúbila. Všetci sme len ľudia. Mne sa mnohí dokonca čudujú, ako dobre vychádzam s manželovou ex, ale ja ju nedokážem odsudzovať len preto, že iní o nej hovoria zle. Mne priamo neublížila, aj keď manžel má na život s ňou veľmi zlé spomienky a niekedy (najmä keď jeho rodičia začnú tému o nej) mi je veľmi ľúto a nechápem, ako mohla trápiť tak skvelého človeka ako je môj manžel, ale keď sa s ňou stretnem, zavolám ju na kávu a porozprávame sa o deťoch alebo o práci a keď občas má narážky na jej život s exmanželom a z jej slov vyplýva, že ja som bola jedinou prekážkou ich dokonalého vzťahu, len sa v duchu pousmejem a pomyslím si, že každý má právo na svoj názor a ja jej to nebudem vyvracať, ona vie, ako to bolo, takisto, ako to vie jej exmanžel a ich deti a ak to jej duši uľaví, nech sa posťažuje. Zachovám sa podľa situácie. Ak je príliš zle naladená a som s ňou sama, poviem jej že už musím ísť, nech pozdravuje deti a odíjdem. Ak sú s nami deti a ona je zle naladená, vždy ju napomenú deti, aby prestala rýpať a hovoriť to, čo nie je pravda. Ak má dobrú náladu, dobre sa pobavíme aj na minulosti a ak je s nami môj manžel, obvykle sa veľmi rýchlo rozlúčime, lebo jej prítomnosť v ňom vyvoláva zlé spomienky a keď s ňou musí stráviť nejaký čas (kvôli deťom, keď majú oslavy narodenín a podobne), zvyčajne musím počúvať po zbytok dňa, kedy mu čo vyviedla a rozlaďuje ho to a očividne spomienkami trpí aj po 8mich rokoch odlúčenia. Sú to žiaľ manželove pocity a aj keď on tvrdí, že s ňou nežil, ale že s ňou trpel, ja ju nedokážem nenávidieť, alebo na ňu žiarliť. Neviem, prečo to tak je. Neviem, čo riadi moje pocity a neviem, prečo ma robí šťastnou čokoľvek, čo robí môj manžel a prečo mi nevadí, že má svojich priateľov a svoje záujmy a tiež neviem, čomu vďačím za to, že sa stále s manželom stále ľúbime tak ako na začiatku vzťahu. A pripomínam, že si vôbec nemyslím, že som dokonalá, sebavedomá, že si namýšlam, že som svojmu mužovi dala všetko po čom kedy túžil - citujem erikine slová. Som obyčajná baba, korá ľúbi svojho muža a rodinu a ktorá netúži po konfliktoch. Úplne obyčajná baba, ktorá sa správa tak, ako to cíti. Netvrdím, že sa mi nemôže stať to, že sa môj manžel jedného dňa nezaľúbi do inej, len verím, že sa to nikdy nestane a že spolu zostarneme a prežijeme šťastný život.