Odpovedal: alena
Re: matkine problémy-pravdepodobne prípad pre neur
(číslo príspevku 195.495, zo dňa 18.08.2009. videné 220x)
ODPOVEDAŤ / Predchádzajúci príspevok 		 

Text príspevku číslo 195495:
Ďakujem Vám všetkým trom naozaj. Som rada, že nikto za týmto nevidí žiadne chorobné stavy. Len mi vysvetlite, prečo neustále za mnou chodí a vyčíta mi keď odchádzam, že ona tam zase zostáva, hustí to do malej "ty ma tu nechávaš zase samu..." a podobne, že si ju (ja) nevážim (pričom o tej mojej podarenej sestre nepadne ani slovo), prečo to potom robí? prečo mne vyčíta, že otec išiel von s priateľmi keď ona ísť nechcela...prečo mne vyčíta, že ideme napríklad na plaváreň keď ona s nami ísť nechce... neustále ma deptá, čokoľvek urobím je to zle. idem zle je, nejdem nájde sa niečo iné.... non stop v kuse... Keď jej dávam kľud, že sa dekujem aby bola sama, tak mi vyčíta, že o ňu ani nezakopneme, keď ju zavolám ja alebo otec na bycikel, tak na nás kričí, že čo ona má ešte chodiť aj na bycikli (paradoxne po celom dni presedenom doma...) Jej telo je stuhnuté a ubolené, lebo sa nehýbe... Nepísala so o dvoch kiloch zemiakov ale o polke chleba, ktorý ja napríklad ani nejem, radšej si dám hocičo iné. Ona ide okolo obchodu s kočiarom a nehodí ho tam. A potom prídem domov a povie mi "choď si kúpiť chleba, lebo nemáš čo jesť..." ticho idem kúpiť chlieb, ktorý si ona večer o 22 odvalí 2 cm falát natrie tatárskou a to je jej večera... :-( S nami býva v jednej domácnosti rok a čochvíľa opäť odchádzame, urobila to dobrovoľne po dlhej debate (aj keď musím povedať, už som dávno oľutovala, že som sa neodsťahovala niekde do podnájmu..) a my sme traja v jednej izbe aj s topánkami aj so všetkými vecami a súhlasila a tesne ako sme sa nasťahovali zrušila knižnicu vo svojej spálni a všetky knihy dala do tej izby kde sme my... Chápete? Do obývačky radšej ani nechodíme, večer keď malá zaspí tak my čušíme pri nej, lebo nemáme kam inam ísť, v kuchyni len barový pult, z jedálne sa svieti otcovi cez sklo do spálne keď spí a to ho vyrušuje, takže buď tam budeme potme a potichu sedieť a v obývačke leží ona a akože pozerá TV a pritom vždy o 22 zaspí ale náročky odtiaľ aj do 2 neodíde, len aby sme pocítili ako sme jej na príťaž...to mi chcete nahovoriť, že sme jej až tak na príťaž...?!?!?
Takže môj názor je, že jej to nevyhovuje spôsob života aký žije, inak by z neho nemala psychické problémy. Ak je dcéra ako ja psychický problém vlastnej matky (dá sa povedať bezproblémová, od školy o mňa nemusela zakopnúť, ihneď zamestnaná, nikdy nie bez peňazí,nefajčím,nepýtam od nej peniaze, počas práce som si vyštudovala celú výšku aj som medzitým porodila, aj som bývala od nej....tak potom je chorá ona. K lekárovi nejde preto, lebo aj tak mi nič nezistí... A s druhou dcérou sa jej snažím pomôcť, dokonca som bola aj psychológa a snažím sa riešiť to ako máme postupovať, aby sa to s ňou zmenilo. Zapájam ju do rodinného života, volám ju k malej to zatiaľ nikdy neodmietla a robí to celkom rada... Volám ju na opekačky s mojimi priateľmi, aby nezostávala v depresii sama, beriem ju na výlet...Neodpísala som ju, nechápem ako ste k tomu dospeli. To že si myslím, že nepriamo ju podporovať v nič nerobení platením nájmu, stravy a telefónov nie je správne, lebo to zneužíva nie je odpísanie (a ešte to zatajovať pred zbytkom rodiny, lebo sama vie že to nie je správne-ale nepostaví sa a nebude hľadať riešenie, vyhovuje jej z lenivosti lehniť doma a mať zalepené oči, že však teraz som jej dala hádam bude ale zo 2 týždne pokoj...kým nezavolá, že ju zbil frajej, alebo nemá čo jesť....). Podľa mňa to chce aktívny prístup a nie tiché čakanie pred televízorom či sa niečo neudeje. A keď sa niečo udeje verte, že si to budem vyčítať ja, že som nedokázala pre ňu urobiť viac. Podporiť ju aby našla svoj zmysel života lebo ona tápa v tme. Otec má všetko na háku, ak by ste chceli vedieť. Od neho čakať, niečo viac ako to že sme telce sa ani nedá. To si pamätám od malého mala. On s nami síce určité činnosti vykonával a snaží sa vykonávať ale beztak vždycky stratí trpezlivosť a ide si po svojom...
Ďakujem Vám za príspevky ale nemyslím si, žeby sme sa pochopili. Ja sa v tomto dome prispôsobujem jej pravidlám, televízor som nevidela ani nepamätám, chodím spať o 21, umývam smradľavými vechťami aj keď sa mi z nich robí ekzém lebo ona ich nemôže nechávať mimo mokrého umývadla, v jednej izbe máme traja všetky veci, lebo ona odmieta mi dať viacej priestoru a ku tomu ešte jej veci a všetky knihy z celého domu zrazu... Takže jediné čo mi momentálne vychádza ak chcem nestratiť nervy je že ja som tá zlá a mám sa aj na tri mesiace ešte radšej odsťahovať do prenájmu, lebo to ja jej robím tieto stavy aj keď som tam len rok.... Omyl ona ich má odjakživa aj ich bude mať, sebaľútosť a chorá myseľ, len ja to nebudem vidieť a nebude ma to trápiť...to je vaša rada. A zamysleli ste sa nad tým, že toto je alibistické a egoistické? Odísť od problému a nechať ju v tom? Otec jej nepomôže a sestra tiež nie. Jej matka robila presne toto isté jej, keď som bola dieťa, každý deň jej vyvoláva, že sa na ňu vykašlala, že ju tam nechá zdochnúť samu, že ona už je modrá zgegýňa a podobné veci...čistý úlet...nikdy nešla k doktorovi...po istom čase z tých jej psychostavov omodrela (moja matka tam musela chodiť 15 km autobusom vždy keď ona zavolala a zmyslela si, jedno či streda, či piatok, či je v práci, či nie je) a chodila jej robiť nákupy, umývať okná, lebo ona chudera zomierala 15 rokov a stále len ležala na gauči a vzdychala. Keď omodrela, zobrala ju záchranka, zistili jej nejaké psycho stavy, ischemickú poruchu a ku tomu štítnu žľazu, po čase osteoporózu a zrazu má už 79 rokov a chodí sama do mesta s palicou, každý deň prechádzka do lesa, varí, má psa, sama chodí pravidelne k doktorovi...Pred 15 rokmi bola na tom horšie ako teraz, lebo sa jej nechcelo a v kuse iba vydierala moju matku. Obávam sa, že moja mama robí presne to isté mne, lebo nemá komu inému.
Ospravedlňujem sa za dlhý príspevok, aj tak nestačí na vysvetlenie stavu vlastne v akom sa nachádza... Odchod nie je riešením. Nebude to stačiť. Môžem to riešiť, tak ako ste napísali, odpísaním...ale budem to ja čo stratím rodinu. Ani jeden z nich za mnou nepríde, že ako sa mám. Sestra nie, neprišla mi zablahoželať ani k narodeninám, keď bola pozvaná a doteraz mi od mája nezablahoželala a aj napriek tomu jej volám a stretávam sa s ňou... Otec také veci nikdy nerobil. A matkine reakcie sú nepredvídateľné... Ku mne na dedinu ani nepáchne, lebo by musela ísť autobusom....... Čo vám nato poviem. Nesiem si odtiaľ svoje traumy a asi by mi bolo lepšie bez nich všetkých troch...teraz mi tečú slzy...povedzte prečo moja rodina nemôže byť normálna. So svojím bratom matka nekomunikuje (ten je slobodný 50 s každým sa háda nemá robotu lebo nikde nevydrží myslím že v poslednej dobe aj pije), otcov brat je paranoidný schizofrenik, ktorý keď prestane užívať lieky na hlavu tak úplne odíde. Raz prestal a takmer zamrzol, ležal na are...je rozvedený prespáva kde kade... Čo je toto za karmu do zadku? To každá rodina má takéto problémy? Vidím súrodencov ako spolu chodia na chaty, ako si dávajú deti na prázdniny ako sa navštevujú... a ja keď prídem do blavy a náhodou jej zavolám príde špinavá a načierno električkou a ešte jej musím zaplatiť aj nejaké jedlo lebo sa na ňu nemôžem pozerať...nehovoriac o tom že ísť na návštevu do jej podnájmu...
Ach kašlem nato. Idem pracovať. Ďakujem za odventilovanie a prajem príjemný deň. Týmto považujem túto tému za ukončenú. :-( Keď načerpám trochu síl, určite to nebudem brať takto tragicky.