Odpovedal: M. Re: Rivotril - ako dalej? (číslo príspevku 218.311, zo dňa 07.10.2010. videné 223x) ODPOVEDAŤ / Predchádzajúci príspevok   Text príspevku číslo 218311: Dagmar dakujem aj Vam. Viem co to nastartovalo ale viem ze to bolo vo mne uz davno. Uz ako dieta som mala taketo stavy, nahly zachvat paniky, trema napr. pred vystupenim, uplne mokre studene ruky - hrala som na klavir (nedobrovolne), nizke sebavedomie v skole aj napriek tomu ze som bola mudra, neverila som si. A uz ked pisem tak sa vykecam... Rodicia tiez nic moc. Sice navonok vsetko OK ale mama neustale vyvolavajuca pocit viny a chcejuca mat vsetko podla seba (najradsej riadi a riesi zivoty inych, uz som tu o tom pisala davnejsie) takze stale spochybnovanie toho co robim, ako to robim. Otec, slabsi clanok, tiez mal asi podbny problem ako ja, riesil to liekmi (vtedy tusim Rudotel ale nepravidelne), mama sa mu vysmievala ze "uz nevidi problemy, uz si dal tabletku". Pritom obaja vzdelani, inteligentni, rozhladeni ludia. V podstate by za nas aj dychali, snazili sa dat nam vsetko ale bez ohladu na to co sme my ako deti chceli/nechceli. Potom na VS ked som odisla z domu sa to zlepsilo a ked som odisla uplne tak sa to zlepsilo ovela viac. Zalozenie rodiny, manzel skvely clovek, plna podpora, vzdy ma povzbudzuje, stoji pri mne. Potom praca, postupovala som, tiez mi to pridalo na sebavedomi, potom deti, skratka idylka. Rodicov som nejako vytesnila. Potom prisiel sok lebo v priebehu par tyzdnov obaja ochoreli na rakovinu, zrazu sa mi aj v praci vsetko zosypalo, havaria (nic vazne), rodicia po operaciach, narocna liecba, nevedela som kam skor skocit, otec po par mesiacoch (ne)zivota zomrel, prisla som definitivne o pracu, potratila som, a nakoniec som sa uplne zosypala. Vtedy prvy krat som od dr. dostala tusim Lexaurin a nejaku injekciu, lebo som nebola schopna ani dychat, pulz som mala 150, motala sa mi hlava, bolo mi na zvracanie, cela som sa triasla. A potom nejako pomalicky som sa pozbierala, a zila dalej. Ale uz to nikdy nebolo take ako predtym, ako pisem tych 7 rokov odkedy zomrel otec nie som v pohode. Pomahala som si Persenom co mi aj celkom zabral, hrozne som sa prejedala, lebo pri kazdom strese u mna nastupil neskutocny hlad. Raz bolo horsie raz lepsie, potom sa mi zdalo ze uz je dobre (ale to som si asi len zvykla na tie stavy) no a teraz v lete sa stalo to co som pisala. Normalne som nemohla pochopit ako mi je dobre, ze svet je taky krasny, dokazem sa tesit z toho co mam, mam chut zit, ist von medzi ludi a nielen tahat to zo dna na den, viac sa usmievam, viem sa preniest cez nepodstatne kazdodenne problemy, venujem sa detom, manzelovi, sebe...ani to neviem opisat. Predtym som bola ako odisteny granat, nasponovana, napata, vzdy slzy alebo nervy na krajicku...aj ked som sa snazila ovladat ale dusila som v sebe nepokoj a to tiez nie je dobre.