Odpovedal: Perla Re: Zivot v beznadeji....... (číslo príspevku 232.554, zo dňa 03.04.2012. videné 337x) ODPOVEDAŤ / Predchádzajúci príspevok   Text príspevku číslo 232554: Páni, už som si začínala myslieť, že len v mojej rodine sa vyskytujú takéto situácie. Igor, máte môj obdiv, že ako otec aj touto cestou hľadáte riešenie. Nuž, máloktorý sa na podobný spôsob odhodlá. Ja nemám riešenie, ale niečo Vám predsa len napíšem. Mám ľudí veľmi rada. Prakticky nemám hnevníka, ale z času na čas sa aj mne stane, že je ku mne blízky človek nepríjemný a vyčíta mi veci, ktoré mi pripadajú až absurdné. A to je len jeden nepríjemný obraz. Napriek mojej úprimnej ústretovosti, už pár ľudí odmietlo moju pomoc s tým, že majú voči mne príliš veľký pocit zaviazanosti. A to napriek tomu, že som maximálne nezištná. Nič nepýtam a ani nič nechcem. Ale ( a tu je to ALE) aj tak cítia odo mňa nevyslovenú podmienku byť lepším, snažiť sa, prispôsobiť sa iným podmienkam v akých žijú. Pri mne veľmi blízkej osobe som urobila nakoniec presne to, čo Vám už radili druhí. Nechala som veci dozrieť až do úplne nepríjemného konca, nestarala som sa, nekomentovala som, stratila som kontakt na veľmi dlhý čas s tým, že to môže dopadnúť aj tragicky. Bolelo to, trvalo pár rokov a treba znášať dôsledky. Ale bolo to jediné riešenie. Niekedy je najlepšie nepomáhať aj za cenu najvyššiu. Ak by ste chceli inak uspieť, museli by ste mať iné informácie, aké máte dnes a predovšetkým praktickú podporu všetkých ľudí naokolo, dokonca aj príbuzných synovej družky. A niekedy stačí skutočne len náhoda, aby sa veci zvrtli. Bude Vám treba veľa trpezlivosti, lebo neviete, ako dlho to bude trvať. V každom prípade si však návštevy syna ničím nepodmieňujte (ani priamym pohľadom do očí) a skôr hľadajte doma prácu, ku ktorej by ste ho mohli požiadať o pomoc. Nekomentujte, keď Vás odmietne. Zrejme má veľké výčitky, z ktorých sa nevie dostať. Ja som zložitá, Vy ste zložitý, aj Váš syn. Bez ohľadu, ako skromne vyzerám, asi by ste nechceli byť v mojej hlave. Mám tam hotový chaos, len som sa s tým naučila žiť. Váš syn musí predovšetkým dozrieť a práve si nevybral správnu cestu. Aj ja mám strach, aby to nedopadlo zle. Viem si predstaviť, ako veľmi chcete, aby bolo dobre. A ako málo stačí, však? - Len aby sa vrátil domov... Verte, nie je to také jednoduché. Pri tejto dlhej ceste čakania sa mu nestavajte do cesty ako jeho "dobrý" protiklad, lebo zrejme tak Vás teraz určite vníma. No a možno ešte jedno si musíte uvedomiť. Ľudia dokážu vnímať len a len subjektívne. Aj Vašu najlepšiu vôľu môže Váš syn pociťovať inak, tak ako Vy inak vnímate jeho. Nič nie je také jednoznačné ako sa zdá. A dôvera sa nezíska vetou "Dôveruj mi" a rozhodne sa nedá vnútiť. Asi by som to skôr skúšala otázkou, či mu netreba pomôcť. Bez vnucovania, bez odsudzovania. Prajem Vám pevné nervy a trpezlivosť.