Autor otázky: Lenka
Dôsledok prežitých tráum
(číslo príspevku 233.715, zo dňa 02.06.2012. videné 560x)
ODPOVEDAŤ 		 

Text príspevku číslo 233715:
Chcela by som sa opýtať tých, ktorí prežili nejakú traumu, ako dlho vám trvalo, kým ste sa z toho dostali. A ako ste to dokázali?
Posledné dva roky sa mi život rúca. Pred rokom a pol som prežila veľkú traumu, ktorú predchádzalo niekoľko mesačné napätie. Tá spustila lavínu životných pádov. A postupne sa mi v živote zrútili ďalšie a ďalšie veci. Nespamätala som sa z jednej, nasledovala ďalšia behom niekoľkých týždňov - mesiacov ďalšia a ďalšia. V súčasnosti už nevládzem. Som na dne. Dokonca nevidím ani to dobré, čo mi ešte ostalo. Zdravý synček (7 rokov) a dobrý manžel. Lenže už nie je v ich silách pomôcť mi, týka sa to našej rodinky, prežili to so mnou a už nevládzeme sa navzájom podporovať. Bojím sa nakoľko svojím depresívnym plačlivým správaním ublížim synčekovi, všetko vníma, a mne je to ľúto. Ale už sa nedokážem pretvarovať. Zabudnúť na problémy v práci nemôžem, lebo to je jedna z vecí, ktoré ma postihla, prišla som o dobrú prácu a ďalšiu je problém nájsť. Odhodlala som sa ísť za psychiatričkou, tá mi diagnostikovala strednú depresiu z dôsledku prežitých tráum. Navrhla mi liečbu antidepresívami, ale ja sa toho bojím. Ešte som ich nezačala užívať, upozornila ma, že liečba sa prejaví možno až o tri týždne do vtedy sa stav môže zhoršiť. No ďakujem pekne. Teraz sa cítim strašne. Zle spávam, zavčasu sa budím, nevládzem vstať z postele, ale prekonám sa, ťažko sa mi chodí medzi ľudí, akoby som ich nenávidela. Na nič sa už neteším, nič sa mi nechce plánovať, kedysi sme chodili na výlety, venovala som sa synčekovi, teraz ak to robím, je to len z donútenia od manžela, ale nerobí ma to šťastnou, nechce sa mi nič naplánovať, mám pocit, že aj tak to nevyjde. Skrátka necítim žiadnu radosť zo života, desím sa budúcnosti a čo ešte príde. Zároveň je mi to neskutočne ľúto, pretože synček rastie, utekajú mi jeho detské roky, potrebuje šťastnú usmiatu maminku, aká som bola pred tým. Nie urevanú trosku.
Moja otázka znie, aj keď viem, že je to individuálne a na každého platí niečo iné a iná doba, ale aj tak: Ak dlho vám trvalo, kým ste sa spamätali z tráum? Keď už váš život neovládate, robí si čo chce a vy už nemáte nemáte silu to ovplyvniť, len sa zmieriť s tým čo vám ponúka. Ako si opäť začať vážiť to, čo mám?