Autor otázky: Denisa
stále v depresii?
(číslo príspevku 247.956, zo dňa 03.08.2015. videné 311x)
ODPOVEDAŤ 		 

Text príspevku číslo 247956:
Rozhodla som sa napísať sem môj problém, už dlhší čas ma trápia problémy súvisiace s depresiou,nemám o nič a nikoho záujem, nič ma nebaví a je toho veľmi veľa čo by som o sebe vedela písať, a viem že ťažko je z tohto kola von, len Vás prosím ak máte niekto dobrú radu ako sa z toho dostať budem veľmi rada ak mi pomôžete ako na to. Neviem ako rýchlo som sa dostala do tohto stavu, začalo to bežnými problémami, ktoré sa začali nabaľovať a ja som prestala zvládať situáciu a už je toho toľko že som skoro úplne na dne. Rozpisovať nemá význam, lebo je toho veľmi veľa.Mám 45 rokov, som zamestnaná ale aj to do práce sa už len vlečem ako mátoha, pracujem v administratíve, kde kolektív je samá pretvárka, úprimnosť sa už dnes nenosí, len počúvam ako si kto žije a ja len čumím. Čo ma tak držalo je moja rodina, môj manžel a dvaja synovia. Ale aj tu už začína obdobie že sa synovia začínajú osamostatňovať. Sú dospelí plne to chápem na jednej strane ale na druhej sa neviem vysporiadať s tým, iba to hrám aby som nebola smiešna hysterická mama, ale fakt nezvládam že pomaly ich začínam strácať. Čo ma teraz trochu viac zložilo že mi syn oznámil že má známosť, býva od nás dosť vzdialenom meste takže to už bude tak že ho to bude ťahať za ňou a doma bude menej, Normálna vec na pohľad možno pre ostatných, ale pre mňa nie,keď už úplne z každej strany sa to na mňa valí je to veľmi zložité. Pokúšam sa všeobecne naštartovať ale naozaj som v koncoch a neviem čo mám so sebou robiť. V takomto stave sa nedá už ďalej, všetkého sa bojím, nemám z ničoho radosť, ani zmysel, ani plány ani nič.. úplna vyprahnutosť . Mala som kamarátku, ale bohužiaľ podľahla vážnej chorobe s ňou som sa vedela porozprávať, povzbudila ma a teraz už nikoho takého nemám. Odišlo mi dosť blízkych ľudí a nejako som zanevrela a nechcem nadväzovať nové vzťahy, už zase je ten strach že čo ak aj o nich prídem. Chvíľami mám zo seba pocit že sa zbláznim a závidím ľuďom ktorí sa tešia a plánujú a jednoducho normálne žijú. Stále len dumám a nič z toho, čítala som že je dobré začať sa niečomu venovať, nejde to nemám na nič energiu, jednoducho nevládzem. Cítim že môj život stráca na hodnote. Neviem či ste ma správne pochopili, neviem či som správne podala svoje problémy ale verte mi potrebujem pomoc len neviem kde začať.