Odpovedal:
Lucia
|
Re: Podozrenie na poruchu osobnosti
(číslo príspevku 249.317,
zo dňa 05.05.2016.
videné 137x)
ODPOVEDAŤ
/
Predchádzajúci príspevok
|
|
Text príspevku číslo 249317:
Poviem Vam konkrétny príklad. Chlapec má 4 roky a ešte stále neje sám. Keď sa ho mama snaží presvedčiť, že to má skúsiť sám, on to odmietne a obráti sa na babku, aby ho kŕmila. Tá celá hrdá na to, ako ju malý potrebuje, mu napriek protestom matky vždy vyhovie a ešte sa tým aj chváli. Ďalej...malý, hoci absolútne fyzicky zdravý, odmieta jej jesť čokoľvek okrem 4-5 potravín. Aj v tomto zakaždým nájde podporu u babky, lebo veď jesť vraj niečo musí. Moja doktorka vždy hovorí, že je lepšie nechať dieťa trochu vyhladnúť, aby zjedlo, čo mu dáme, než uspokojiť sa s tým, že overené veci, a väčšinou nie veľmi výživné, vždy zje. Vraj si tým len vybuduje stravovacie poruchy. Aj v iných veciach babka napriek protestom matky podporí vnuka v tom, čo pre neho nie je dobré, ale on to chce. Jasnačka, načo by potom mamu počúval. Aj u nich to už došlo tak ďaleko, že sa s mužom odsťahovali 100 km ďaleko. Inak, nechápem, ako ste prišli k záveru, že máme s mužom rozdielne hodnoty, a to spôsobuje môj problém. Obyčajne sa v takýchto veciach absolútne zhodujeme, náš problém je v tom, že zoči-voči svojej matke, sa syn vyhýba obhájiť si to, v čo verí a s čím sám bojoval - jeho vlastná samostatnosť. Nechápte ma zle, ale ja nechcem, aby z môjho dieťaťa vyrástol invalid len preto, že niekto má extrémne silnú potrebu, aby ho druhí potrebovali a boli na ňom závislí. A mám taký dojem, že sa táto debata zvrtla na obhajobu obetavých svokier-matiek, ktoré nechcú nič iné len dobro pre svoje deti/vnukov, pričom v skutočnosti to robia, síce možno nevedomky, ale len a len pre seba.
|
|
|