Autor otázky: ivana
asperger + marihuana
(číslo príspevku 249.753, zo dňa 20.08.2016. videné 316x)
ODPOVEDAŤ 		 

Text príspevku číslo 249753:
Dobrý deň, prosím o radu, resp. o názor psychiatra alebo psychológa.
Dcéra - 17 rokov, asperger, liečená na depresie + úzkosť,berie Magrilan 2xdenne, v anamnéze sebapoškodzovanie, momentálne nie je prítomné. Na depresie sa lieči od 9 rokov, priebežne riešime s psychológom aj úzkostné stavy, nutkavé myšlienky, panické ataky. V sociálnom kontakte veľmi neistá, stále analyzuje situácie, v ktorých sa nachádza, z toho vyplývajú aj depresie. Cca pred rokom objavila marihuanu. Začalo to ako experiment a ako snaha zapadnúť do partie spolužiakov. Zapáčilo sa jej to do takej miery, že možnosti začala vyhľadávať aj sama. Našla si zdroj a priebežne "hulí". Občas sa jej to darí skryť, väčšinou to zistím. Vtedy plače, ale viac ju mrzí, že sa na to prišlo ako to, že to nemá robiť. Najskôr to bolo len občas, neskôr sa to vystupňovalo na 3 x do týždňa, teraz sa znovu skrýva, predpokladám tak 1 x týždenne alebo keď je príležitosť. Je presvedčená, že je to jediný spôsob, ako sa zbaviť depresie, lebo len po tom sa cíti dobre. Rozhodne sa ešte nedá hovoriť o fyzickej závislosti ale psychicky je nastavená tak, že to chce a napriek všetkým rizikám to bude robiť. Marihuanu obhajuje a presviedča okolie, že o nič nejde, "však čo je na tom", "poznám strašne veľa ľudí, čo to robia a nič im nie je", "závislosť mi nehrozí", "nevidím dôvod, prečo by som to nezvládla" atď. Má naštudované rôzne články, väčšinou z internetu, ale samozrejme len smerom obhájenia marihuany. Argumenty nezaberajú, vždy má protiargument. Mňa to desí, poznám aj informácie o možných hrozbách zvlášť pri psychicky labilných ľuďoch. Aj keby to tak nebolo, nesúhlasím s tým, je to proti môjmu presvedčeniu takto si oblbovať hlavu. Vie to samozrejme. Konzultujeme s jej psychologičkou, psychiatričkou, ktoré to samozrejme neschvaľujú. Ja neviem, čo mám robiť. V princípe v rámci chovania je to jediný problém. Inak neodvráva, dodržiava stanovený čas príchodu domov, doma pomáha, rešpektuje nás rodičov, máme dobrý vzťah. Dokonca rešpektuje tresty, ktoré za to dostala (zrušenie vreckového, obmedzenie internetu, obmedzenie mobilného telefónu). Po poslednom sedení u psychologičky vyhlásila, že má chuť sa zabiť, a preto si zapáli. Že dosť čo sa cíti zle a potom sa cíti lepšie a ja do nej tiež vraj hustím a potom sa cíti ešte horšie a musí si zapáliť zas. Mne to pripadá, že sa vyhráža len pre to, aby bolo po jej a bije okolo seba.Pri tom nerobí nič, aby sa cítila lepšie. Aj od liekov na depresiu očakáva, že urobia všetko za ňu. V zásade chodí oblečená len v čiernom, číta len náročnú a smutnú literatúru, zaujíma sa o všetko "čierne, temné, desivé". Nevyužíva žiadnu z možností, ako zmierniť depresiu (šport, cvičenia, ktoré ju naučila psychologička, neochota skúsiť aj inú literatúru, hudbu, oblečenie). Ja už neviem, čo mám robiť, ako ju z depresie dostať, ak sama nechce? Mne občas príde, že sa do tej depresie tlačí, lebo je to v rámci aspergera pohodlný únik zo spoločnosti. Ja neviem aké je to mať depresiu, nezažila som to. Máme dobrý vzťah, venujem sa jej koľko sa dá a koľko mi dovolí, nenútime ju do akcií, do ktorých sa jej nechce a to, čo považujeme za správne a ona chce, podporujeme (chodí do umeleckej školy, ktorú si vybrala, vystupuje v amatérskom divadle, kým to financie dovoľovali jazdila na koni). Ja neviem, čo mám robiť. Bojím sa, že demonštratívne niečo urobí len aby si presadila svoje. Viem od nej, že veľa jej spolužiakov to robí aj s vedomím rodičov, nechápe, prečo ona nemôže. Ja s tým však ani v prípade zdravého dieťaťa nesúhlasím.Zároveň je podľa mňa v rámci svojich problémov veľmi ohrozená možnými následkami. Z druhej strany si hovorím, či zas nepreháňam ja, však pre veľa z nás bol toto kritický vek. Či to nemám prehliadať a tváriť sa, že som si nevšimla, len občas a snažiť sa to mať pod kontrolou (už teraz mi to príde absurdné, ale bojím sa o ňu.). Či nemám ísť proti svojmu presvedčeniu (ako som bola pri nej donútená neraz). Poradí mi niekto? Ešte ako dovetok k tomu, už nepotrebuje ani tú partiu k tomu. Stačí jediná kamarátka, ktorú má už roky a s tou do toho idú s rovnakým presvedčením. Jej mama je o tom informovaná, desí ju to rovnako a poradiť si nevie. Táto kamarátka je zakomplexovaná kvôli svojej postave (vysoká hmotnosť, je ešte aj veľmi vysoká) + do toho ťažká astma, rôzne zdravotné obmedzenia. Pre dievčatá pekný únik z reality života.