Odpovedal: kikusa
Re: stále smutná a nič sa mi nechce
(číslo príspevku 249.781, zo dňa 22.08.2016. videné 127x)
ODPOVEDAŤ / Predchádzajúci príspevok 		 

Text príspevku číslo 249781:
Dobry den, velmi pekne kazdemu dakujem za odpoved. Aj Vam pani Katarina, nie niesom veriaca, snazim sa byt realista a ziskat pomoc od ludi kt. maju mozno skusenosti alebo napady co dalej. Kazdopadne si velmi cenim kazdy nazor a spravu. Som moc rada ze aj takto na dialku, bez ziadneho "obrazu" sa mi mili ludia snazia pomoct. Pani Jarka, napisala som Vam e-mail. A - nie ja sa praveze ani moc nebavim o mojich pocitoch a starostiach, mam potom taky "trapny" pocit ze som sa niekomu postazovala a mozno ho to ani nezaujima a hlavne ze som taka "odhalena"... vzdy som sa zdoverila iba priatelovi ktory ma vypocul a dal mi rady a to mi stacilo, len potom sme sa rozisli a "ostal" mi len otec ktory sa nerad rozprava o osobnych veciach, hoci mam k nemu najblizsie. Viem ze mama sa ma stale pyta co je somnou a ze jej mozem povedat vsetko, ale nechcem... Ja tak stale dufam ze najdem niekoho ci uz kamaratku/kamarata/znameho/priatela co by ma vedel trosku pochopit, podebatovat alebo proste len mat fajn den spolocny a robit to co bavi aj mna. Tak ako vravi pani Jarka, asi neviem kam patrim, neviem co ma robi stastnou. Pritom mam rada fakt obycajne veci ... ja viem ze je moj "problem" asi dost banalny, neviem ani ci je to problem, neviem ho opisat, neviem co ma trapi. Citim sa len taka stratena. Bojim sa ze budem mat taketo etapy do konca zivota kedze to trva s prestavkami uz 10 rokov a nechcem aby moje stastie zalezalo na partnerovi, alebo tak - niekom inom. Chcem byt stastna sama so sebou a vhodny partner alebo kamaratky by boli len plus. Ale ako hovorim kamaratky uz nemam, vzdy ma nejako sklamali, neakceptovali moje nazory na iste veci, nebrali ma taku aka som. A to sme boli napr. s jednou 8r a druhou 12r kamosky. Radsej sa bavim s chalanmi, ti neriesia az tak hovadiny ale na druhu stranu furt popijaju a nahanaju baby na diskotekach a to mna nebavi robit kazdy vikend. Uz sa ani nebavim skoro s nikym v praci, hoci su moji kolegovia fajn, nemam pocit ze mam s nimi travit cas a bavit sa o nezmyselnych temach. Radsej si porobim robotu so sluchatkami a idem spokojna domov kolko som toho stihla. Niekedy mi az hori hlava z tych konverzacii ktore musim niekedy pocuvat, ci uz v praci, v elektricke, obchode, neviem co je to somnou. Som taka negativna. Ale pritom mi vsetci hovoria slniecko, rada sa smejem, som na kazdeho velmi mila a hned mam lepsi den ked to niekto opatuje. Napriklad dnes pani v obchode bola taka zlata. V byvalej praci som mala uzasnu kamaratku asi 45 rocnu, ktora bola ta najuzasnejsia kolegyna na svete. Mala mladeho ducha ale vyspele nazory a aj ked sme sa casto krat smiali na blbostiach, bola ako moja starsia sestra hoci ma syna v mojom veku. Stretavame sa do dnes ale je to uz malo. No nehala som sa uniest, ospravedlnujem sa za moje dlhe spravy. Ak by mi chcel niekto nieco napisat, budem moc vdacna. Rozmyslala som aj nad tym ci nepotrebujem nejaku naozaj odbornu pomoc alebo nejake lieky, ale to je asi zly napad, neviem. Moj brat z rozchodu rodicov bol hospitalizovany na psychiatrii a dodnes uziva antidepresiva a je mu lepsie, tak som myslela ze mozno aj mne by bolo fajn. Ale myslim ze mojim riesenim by bolo nieco jednoduche, prirodzene, len neviem co to je. DAKUJEM KAZDEMU ...