Odpovedal: Ivana
Re: asperger marihuana
(číslo príspevku 249.895, zo dňa 22.09.2016. videné 289x)
ODPOVEDAŤ / Predchádzajúci príspevok 		 

Text príspevku číslo 249895:
Dobrý deň Dagmar, ďakujem, že ste a ozvali. Niekoľkokrát ste sa vyjadrili k mojim problémom a vždy to bolo na mieste. S dcérou sme to uzavreli tak, že ja nechcem od nej počuť, že s marihuanou nesúhlasí, lebo viem, že by som ju nútila, aby bola neúprimná. Len chcem aby pochopila, aké riziko pre ňu, ako ohrozenú skupinu predstavuje. Je to cesta na dlhé trate. O to viac, že u nej je to maximálna snaha konečne niekam patriť a mať okolo seba skupinu ľudí, ktorá ju akceptuje. Naozaj ju to stojí neskutočnú námahu a sústredenie existovať v spoločenstve ľudí a nemyslieť pri tom. Jediné, čomu dokážem rozumieť je, že marihuana ju zbaví tých myšlienok, čo jej stále bežia v hlave. Lenže je to nesprávna cesta, lebo na to existujú aj iné možnosti. Lenže tie sú namáhavé. Sebapoškodzovanie bolo práve spôsob, ako uľaviť hlave. Tak to vysvetľovala. Ona tou bolesťou dostávala von tlak, ktorý cítila. Keď bola malá, dokázala dlhú dobu plakať. Potom sa za plač začala hanbiť a prišla na tento spôsob. Cez fyzickú bolesť, ktorá pre ňu nebola bolesťou, uľaviť hlave. Ona furt všetko analyzuje, stále nad všetkým uvažuje a vytvára si vlastné obmedzenia a dodržiavať aj tie ju znovu unavuje. Taký začarovaný kruh. Ešte aj stretnutie s priateľmi ak trvá príliš dlho ju stojí veľkú námahu. Teda ona si to myslí. Ak stretne s priateľmi na dlhšiu dobu , druhý deň mi väčšinou prespí. A pri tom vidí vonkajší svet a ľudí vo svojom veku a snaží sa byť ako sú tí ostatní a strašne tam zapadnúť. A ona sa o to všetko musí snažiť, nejde jej to prirodzene. No a potom narazí na skupinu, ktorá hulí a ide celým telom do toho. Sebapoškodzovanie sme jej "zakázali" a vysvetlili sme, že je to nesprávne. Trvalo to niekoľko rokov, kým to pochopila. A aj to až vtedy, keď pocítila bolesť blízkej osoby (ublíženie jej sestre). Potom prišli panické ataky. Tie boli najskôr pre okolie nenápadné a potom boli hrozné. Tie sme zvládli liekmi. No a potom prišla mariška, ktorá dokázala hlave uľaviť. Vo veku 17 rokov, puberte a vrodenej lenivosti a naviac v okolí je toho neskutočné množstvo jej to prišlo ako veľmi dobrá a pohodlná metóda. Presne ako píšete - jediná cesta je akceptovať sa, pochopiť svoju výnimočnosť a nadobudnúť sebaistotu. Samozrejme, že nepovie všetko, ale zatiaľ mám možnosť, ako sa to podstatné dozvedieť a nenápadne ju smerovať aj s pomocou psychologičky. Momentálne, asi mesiac, fungujeme dobre. Viem, že to nie je naveky, ale to, čo sa momentálne deje, je pre jej psychickú pohodu veľmi dobré a hlavne ona vidí aj moju reakciu, že keď sa ona drží, tak je to pre ňu oveľa jednoduchšie. Napriek tomu, niečo sa v nej stále musí diať, lebo priebežne ju bolieva žalúdok a tvár má samú vyrážku.