Odpovedal: Ivana Re: asperger marihuana (číslo príspevku 249.909, zo dňa 25.09.2016. videné 164x) ODPOVEDAŤ / Predchádzajúci príspevok   Text príspevku číslo 249909: Kladiete si rovnaké otázky, ako často ja. Psychologička mi sama povedala, že ona môže pomôcť pacientovi len vtedy, ak on chce. Ja Vám môžem akurát napísať, ako na to idem ja, či je to správne, samozrejme, neviem. Ale hovorím si, že ak ju nebudem konfrontovať povinnosťami a zodpovednosťou ja v prostredí, ktoré ju v podstate rozmaznáva, ako potom môže zvládnuť bežný život. Takže povinnosti má furt. Aj keď sa zle cíti, aj keď sa potrebuje dospať - musí si splniť povinnosti, ktoré jej vtedy pridelím a potom môže ísť spať, ležať, odpočívať. Aj keby to bolo len umyť podlahu alebo riad. Nakoniec nie je unavená z povinností, ale zo "zábavy". Samozrejme ten priestor dostane a aj v potrebnom množstve, ale aj to sledujem, dokedy je to naozaj oddych a odkedy je to skrývanie sa pred povinnosťami. A aj to, že viem, že tieto pocity v sebe živí, ma núti jej ten oddych upravovať. Aby sa nemala priestor uzatvárať do seba. Mám tú možnosť aj preto, že pracujem z domu. Veľakrát to vyžaduje však aj odo mňa byť striktná voči sebe samej. Moja dcéra tiež preberá problémy druhých na seba a až tak, že má strašnú snahu pomáhať. Nevie ale odhadnúť, kde je to na mieste. Väčšinou sa tak snaží vždy nejakej sociálne slabej skupine, ktorá to skôr využije. Tak sa vlastne dostala aj k mariške. Strašne išla pomáhať "kamarátke", ktorá chcela vyskúšať extázu a bála sa byť pri tom sama. Tak ju "strážila". Tá ju potom ponúkla marihuanou a už to išlo. A tá manipulácia - presne ako hovoríte. Nielen tendencia ale aj úspechy samozrejme. Jej však od toho "pomohli" panické ataky. Keď prišli pochopila, že musí spolupracovať, že nesmie manipulovať tam, kde sa jej pomáha. A lekárka s psychologičkou nám veľmi pomohli. Úplne vymizli. Keby tie neprišli, doteraz jej nedochádza, koľko ľudí sa snaží jej pomôcť a ako im to ona doteraz kazila. A keď začne špekuľovať pripomeniem jej, že nie je ničia povinnosť jej pomáhať, že doktorka ju dokonca môže prestať liečiť, že jej lieky zoberiem nech si spomenie, čo je vlastne dôležité. A po skúsenosti s atakmi sa toho bojí a minimálne tú pomoc druhých pochopila. Priebežne to pripomínam. To bol veľký krok a trval strašne dlho. No napriek tomu si nájde únik z toho. Potom sa objaví nejaký problém ako teraz naposledy, s ktorým si zas neviem rady. Zatiaľ sa však stále drží.