Odpovedal: Jana Re: Psychika v domove dôchodcov (číslo príspevku 251.753, zo dňa 06.10.2017. videné 99x) ODPOVEDAŤ / Predchádzajúci príspevok   Text príspevku číslo 251753: Je pravda, že doma je vždy najlepšie, ale....Vždy ide o konkrétny stav. Naša teta ostala dementná po akútnej embólii. Do nemocnice ju záchranka odviezla s upchatou cievou, ktorú jej operovali a po dvoch týždňoch ju prepustili s vredom predkolenia a demenciou. Striedali sa u nej stavy úplnej apatie, kedy sme ju nemohli ani na nohy postaviť, so stavmi hyperaktivity, kedy sme museli schovať všetko, čím sa dalo rezať, strihať, pichať....Keď sa jej to stalo prvé razy, vyzeralo to v jej izbe ako po prepade - rozhádzané, potrhané, rozliate, rozbité....Zrazu stál pred nami úplne iný človek, s ktorým sme si nevedeli dať rady, ale s trpezlivosťou to šlo. Ale naozaj si neviem predstaviť, že by som s ňou chodila niekam na prechádzky. Skôr som musela zamknúť dvere, pretože by sa mohla stratiť. Kým sme na to prišli, stihli sme ju chytiť na ulici v zime v papučkách a pyžame...To, čo bolo od nás priorita, bola naša starostlivosť, zdravá strava, stále čisté veci, stála hygiena, dozor...Komunikovať sa s ňou nedalo, len počúvať, ak niečo hovorila ona. O ulicu ďalej bola ležiaca pacientka (mladšia od našej tety), ktorá dementná nebola, ale celá rodina bola pri nej vo veľkom strese. Síce bola doma, všetci sa starali - pomáhala aj kamarátka ako opatrovateľka, napriek tomu sa večne sťažovala a dávala všetkým najavo, ako sa jej nepáči. Takto bola niekoľko rokov. Je ťažké takéto bremeno znášať, keď máte špatnú spätnú väzbu. Naozaj všetko závisí len a len na okolnostiach.