Autor otázky: Adela
Hyperventilačná tetánia
(číslo príspevku 66.991, zo dňa 05.09.2005. videné 13811x)
ODPOVEDAŤ 		 

Text príspevku číslo 66991:
Mám 23 rokov a moje problémy sa začali pred 3 mesiacmi (5. 6. 2005). Učila som sa na poslednú skúšku v letnom semestri a čakali ma prázdniny v Írsku. Mala som tam ísť s priateľom. Letenky už boli kúpené.
Bola to nedeľa. Ráno som si dala kávu a ovsené vločky. Vrátila som sa do postele a začala sa pilne učiť. Náhle sa zotmelo. Prichádzala búrka. Vybehla som z izby, povedať otcovi, aby mi zavrel okno, pretože bolo pokazené. No prešla som zopár krokov a dostala som závrat. Počas školy som ho mávala veľmi často. No tento krát to vyústilo do extrému. Ako keby som dostala nejaký skrat, „prepla na inú vlnu“. Tŕpli mi ruky i hruď, nemohla som dýchať, strašne som sa bála, že umieram. Rodičov som vyľakala. Vybehla som na balkón. Bola silná búrka. Nejako som to rozdýchala. Bolo to ale skutočne veľmi nepríjemné. A odvtedy mám stále tlaky u srdiečka. Neviem ako to presne definovať. Je to akýsi pocit napätia na hrudi v oblasti srdca, akoby mi tam niečo „ležalo“. Bola som potom navyše strašne slabá a malátna. Skúšku som mala za 3 dni, nejako som to zvládla, dokonca za 1. No na internáte som bola neuveriteľne slabá. Keď som sa v noci pred skúškou prebudila, pretože som potrebovala ísť na toaletu, cítila som sa tak abnormálne malátna, že som sa tam pomaly plazila.
Po tej „príhode“ som nešla na pohotovosť. No hneď na začiatku týždňa som si zašla k môjmu lekárovi, kvôli pretrvávajúcej únave a spomínaným tlakom pri srdci. Zistil mi zvýšené leukocyty. Ale ja som necítila, že by ma niečo bolelo, len to srdiečko...... Dal mi nejaké širospektrálne antibiotiká a po 2 týždňoch som mala leukocyty v normále. Takže do Írska som nakoniec neletela. Lekár mi to síce povolil, no ja som sa na to necítila a ani priateľ nechcel, aby som išla v takomto stave.
No a prišli prázdniny! Najškaredšie zo všetkých. Prešla som interné aj kardiologické vyšetrenia, odbery krvi...no všetko bolo OK. Teda až na tie prechodne zvýšené leukocyty. A ešte TK mávam trošku nižší 105/70. Nakoniec som bola i na neurologickom vyšetrení. Lekárka mi urobila EMG test na tetániu a bol pozitívny. Takže moja diagnóza znie: neurogénna hyperventilačná tetánia s prechodom do panickej poruchy. Povedala mi, že to nie je nebezpečné. No ja sa cítim tak príšerne. Jeden deň mi je síce trošičku lepšie, no potom je to opäť zlé. Spomínané nepríjemné pocity u srdca (nikdy som nikoho nepočula sťažovať sa na „tlaky u srdca“, existuje vôbec niekto taký ?), malátnosť, slabosti... Mám pocit, že ma tá únava tlačí k zemi. Niekedy mávam zlý spánok, príde na mňa horúčava, mám pocit akoby sa mi zastavovalo srdce a ja to musím rozdýchať.
Tento víkend (3. 8. 2005) ma to opäť vyľakalo. Bola som s rodičmi na našej záhrade. Celý deň mi bolo celkom fajn. No k večeru, keď sme sa chystali domov to opäť prišlo. A mám pocit, že som na začiatku. Cítila som sa strašne malátne. Uvažovala som ako sa vlastne dostanem domov po „vlastných“. Mala som pocit, že nedokážem ani chodiť. A vtedy, náhle som začala cítiť pri srdci strašnú tieseň, musela som sa obliať vodou a opäť to zhlboka predýchať. Potom na mňa prišla triaška. Možno to znie smiešne, ale vždy sa doľakám, že idem zomrieť, že mám infarkt... Už som sa veľa naplakala. To tlačenie u srdca cítim takmer permanentne, okrem stresových situácií, kedy mi tak strašne búši srdce, že to nevnímam. Neurologička mi predpísala nejaký Seroxat. Mala som si ho dávať v minimálnom množstve, aby som vedela, či ho budem znášať. No a 3 dni po jeho užití, sa mi stalo toto. Takže ho už radšej nechcem. Pravdou je, že pred tou prvou „príhodou“ som už pol roka užívala antikoncepčné tabletky. Teraz radšej už ani tie neberiem. Vlastne hlavný dôvod prečo som ich užívala bola moja nepravidelná menštruácia. Po tom pol roku sa to i tak veľmi neupravilo.. Už mi dali rôzne „oblbováky“, ale výsledok žiaden. Nedá sa to liečiť bez liekov? Nemala by som zábrany ísť k psychológovi, či dokonca k psychiatrovi, alebo i ľudovému liečiteľovi, keby som vedela, že budem zdravá. Neviem, čo to spustilo. Stresy, tlaky v škole, či doma (s mamou mám vzťah tiež nahnutý), tá anikoncepcia, možno som niečo robila nad svoje sily,.....neviem. Pravdou je i to, že som dosť úzkostlivý typ človeka, ktorý berie všetko až priveľmi vážne.
Tak veľmi sa chcem cítiť ako predtým! Mám pred sebou posledný ročník VŠ. Bojím sa, že to v takomto stave nezvládnem. Pomôžte mi niekto, prosím! Potrebujem povzbudiť od ľudí, ktorí si týmto zlým snom prešli, a boli mi ochotní poradiť a povedať mi, že sa predsa len zobudím a budem môcť žiť ako predtým. Veď to, čo bolo predtým pre mňa samozrejmosťou, je teraz veľkou záťažou. Chodievala som plávať, behávať, cvičila som kalanetiku, hrávala tenis.....teraz o tom nemôžem ani počuť. Únava a tie tlaky v oblasti srdca mi v tom bránia....
Tiež by ma zaujímal i názor nejakého lekára, či psychológa......
Myslíte si, že moje potiaže skutočne vyvoláva stanovená diagnóza? Ako sa dá takáto choroba laicky vysvetliť? Čo sa vlastne deje s mojimi nervovými bunkami, či celým nervovým systémom? Veď sa dá možno povedať, že som len „chorá na nervy“! Ale, čo to všetko obnáša, si mnohí, určite nevedia ani len predstaviť....
Veľmi rada by som sa s niekým, čo niečím podobným prešiel stretla (som z okresu Čadca, prechodne okres Nitra), alebo si písala...... Môj kontakt: adusska@post.sk
Ďakujem za vypočutie, verím, že toto volanie o pomoc neostane nepovšimnuté a ešte existujú dobrí a srdeční ľudia, ktorí by mi vedeli nejakým spôsobom pomôcť. Hoc aj povzbudivými slovami! A možno i ja pomôžem niekomu, kto je v podobnej situácii, tým, že bude vedieť, že nie je “v tom” sám. (Adela, študentka)