Záchvatové ochorenia s poruchou, ale i bez poruchy vedomia sú mnohokrát diagnostickým problémom. Definované sú výskytom klinickej symptomatológie (príznakov) v záchvatoch (paroxyzmoch, iktoch) a medzizáchvatovým obdobím trvajúcim rôzne dlhú dobu. Samotný pojem záchvat vyjadruje časový údaj náhleho vzniku ťažkostí - subjektívnych a objektívnych. Charakteristické pre tieto stavy je nielen ich náhly vznik, ale obyčajne aj ich krátke trvanie a náhle ukončenie. Z hľadiska diagnostiky je prvoradé rozlíšenie, či sa jedná o záchvat epileptického alebo neepileptického pôvodu. Diferenciálna diagnostika medzi záchvatmi epileptickými a neepileptickými je v niektorých prípadoch veľmi obtiažna. Situácia môže byť ďalej komplikovaná aj súčasným výskytom epileptických a neepileptických záchvatov u toho istého pacienta.
Epilepsia sa v súčasnosti zvykne definovať ako ochorenie, ktoré sa prejavuje spontánnym opakovaním sa epileptických záchvatov. Patrí medzi najčastejšie chronické neurologické ochorenia, odhaduje sa, že postihuje zhruba 0,5-1% populácie.
Epileptický záchvat možno chápať ako záchvatový patologický proces v mozgu nejednotnej etiológie s mnohotvárnymi klinickými a elektrofyziologickými prejavmi. Je to v podstate náhle, prudké a nadmerné podráždenie (výboj) niektorej časti mozgu, ktoré sa môže z miesta vzniku šíriť v rôznom rozsahu a prípadne môže „zachvátiť“ aj celý mozog. Jednotlivé časti mozgu majú rôzne funkcie, príznaky každého záchvatu preto závisia od toho, v ktorej časti mozgu vznikol a ako sa následne „šíril“.
Generalizovaný tonicko-klonický záchvat (tzv. „veľký“ epileptický záchvat, grand mal, „záchvat s kŕčami“) je najznámejším typom epileptického záchvatu. S ním väčšina laickej verejnosti spája epilepsiu ako ochorenie. Tento typ záchvatu začína náhlou, okamžitou poruchou vedomia a „napnutím“ celého kostrového svalstva, preto u takto postihnutých pacientov dochádza k pádu s možným úrazom hlavy, resp. inej časti tela. Kŕč expiračných dýchacích svalov je sprevádzaný krátkym zvukom - „epileptickým výkrikom“. Oči sú otvorené, bulby stočené nahor, zreničky sú nápadne rozšírené a nereagujú na osvit, horné i dolné končatiny sú vystreté, ústa sú pevne zovreté pre kŕč žuvacích svalov, vzniká „omodrenie“ - cyanóza pacienta. Po tejto fáze „napínania“ (tonickej fáze) nasleduje fáza klonická. Klonická fáza pretrváva spravidla dlhšie ako fáza tonická, ale jej trvanie zvyčajne nepresiahne 3 minúty. Počas tejto fázy sú u pacienta prítomné prudké zášklby celého tela, pri ktorých záhlavie udiera o podložku, kŕče žuvacích svalov môžu spôsobiť poranenie jazyka alebo sliznice ústnej dutiny. Zášklby sú sprevádzané prudkým krátkym vytláčaním vzduchu z pľúc pri kŕčoch. Tieto krátke „výdychy“ vytvárajú so slinami na perách penu s prímesou krvi z poranenia jazyka alebo sliznice ústnej dutiny. Frekvencia zášklbov sa postupne znižuje, až ustanú, na konci klonickej fázy (fázy „zášklbov končatín“) môže odtiecť moč, „odísť“ stolica, po niekoľkých sekundách začne postihnutý chrčivo dýchať a cyanóza („omodrenie“) sa postupne vytráca. Pacient sa postupne preberá k vedomiu, spočiatku býva dezorientovaný, zmätený, nezriedka po prekonaní „veľkého“ záchvatu zaspáva. Po prebudení sa zvyčajne cíti unavený, bolia ho svaly a nezriedka aj hlava. Na záchvat si nepamätá, má na neho amnéziu.
Iným typom epileptických záchvatov sú absencie (petit mal, „zahľadenia“). Sú to krátke, niekoľko sekúnd trvajúce „výpadky“ vedomia bez pádu. Pacient náhle ustrnie s pohľadom do neurčita, na oslovenie nereaguje, neodpovedá. Niekedy možno na ňom pozorovať niekoľko zažmurkaní, prípadne drobné zášklby svalstva na tvári. Niekedy pokračuje v automatickej činnosti vykonávanej pred záchvatom, po odoznení záchvatu je pri plnom vedomí, samotný záchvat si neuvedomuje. Uvedené typy záchvatov patria do skupiny záchvatov generalizovaných, pretože epileptický výboj je rozšírený symetricky po celej mozgovej kôre. Okrem nich do tejto skupiny patria aj záchvaty atonické, myoklonické, tonické a klonické. Atonické záchvaty sú podmienené krátkou a náhlou stratou svalového tonusu (svalového „napätia“). Generalizovaná strata svalového tonusu vedie k pádu na zem, súčasne býva prítomná aj veľmi krátka porucha vedomia. Strata svalového tonusu nemusí byť generalizovaná (celková), ale môže byť len fragmentárna (čiastočná, ohraničená), vtedy sa záchvat môže prejaviť napr. poklesom hlavy, ochabnutím čeľuste alebo pádom končatiny. Myoklonické záchvaty sú charakterizované náhlymi, krátkotrvajúcimi kontrakciami („stiahnutiami“) rôznych svalových skupín. Kontrakcie môžu byť generalizované alebo ohraničené na určitú časť tela (jedna alebo viacero končatín, tvár, jednotlivé svaly alebo svalové skupiny). Záchvat trvá len zlomok sekundy. Tonické záchvaty sú zapríčinené náhlymi sériami kontrakcií viacerých svalových skupín, ktoré môžu napríklad fixovať končatiny v natiahnutej polohe, spôsobiť deviáciu („vyvrátenie“) očí a hlavy na jednu stranu, rotáciu celého tela, môžu sa prejaviť záklonom hlavy, krku a trupu, atď.. Generalizované tonické záchvaty majú zvyčajne krátke trvanie, sú spojené s poruchou vedomia a často aj s pádmi a následnými zraneniami. Klonické záchvaty sa prejavujú opakovanými klonickými zášklbmi. Ide v podstate o generalizované konvulzívne záchvaty bez tonickej komponenty.
Epileptické záchvaty, ktoré sú zapríčinené výbojom ohraničeným na určitú časť mozgu, nazývame parciálne (fokálne, ložiskové, ohniskové). Prejavy parciálnych záchvatov sú veľmi pestré, závisia od lokalizácie epileptogénneho ohniska. Ak sú parciálne záchvaty samostatné, bez progresie do rozvinutejšej formy záchvatu, nemusí byť ich epileptická povaha na prvý pohľad zjavná. Často sú však úvodným prejavom a plynule prechádzajú do generalizovaného „veľkého“ tonicko-klonického záchvatu, vtedy je ich epileptický charakter jasný. Parciálne záchvaty rozdeľujeme na jednoduché a komplexné. Spoločným znakom jednoduchých je úplne zachované vedomie, ich záchvatové prejavy môžu byť rôznorodé - napr. svalové zášklby, kŕče, stáčanie hlavy a trupu, mravenčenie, tŕpnutie, náhle sa objavujúce zrakové a sluchové vnemy, vnemy pachov, atď.. Hlavnou charakteristikou komplexných parciálnych záchvatov, ktoré sa v minulosti nazývali aj záchvatmi psychomotorickými, je alterácia (zmena) stavu vedomia, vedomie môže byť porušené už od začiatku záchvatu alebo sa porucha vedomia rozvinie až počas neho. Porucha vedomia je tzv. kvalitatívneho charakteru a takto postihnutí jedinci môžu niekedy navonok imponovať ako psychicky chorí jedinci. Pre tento typ záchvatov sú charakteristické automatizmy, resp. automatické konania. Automatizmy sú viac alebo menej koordinované, mimovoľné činnosti pri zastretom vedomí v priebehu epileptického záchvatu alebo po ňom – sú veľmi rôznorodé (napr. žuvanie, prehĺtanie, prejavy strachu, zúrivosti, hnevu, smútku bez vedomého emocionálneho náboja, vyzliekanie sa, rozbíjanie riadu, búchanie po nábytku, opakovanie nezrozumiteľných výrazov....). Automatické konanie môže byť pokračovaním činnosti pred záchvatom alebo to môže byť celkom nové konanie, ktoré je zväčša v danej situácii nevhodné.
Z uvedeného je zrejmé, že jednotlivé typy záchvatov sa výrazne odlišujú svojim priebehom a že epilepsia je choroba, ktorá sa vyskytuje vo veľmi rozmanitých formách. Záchvaty sú u postihnutých jedincov také rozdielne, že by ich laik ani nepokladal za prejavy tej istej choroby. Príznaky, ktoré sa vyskytujú u jedného pacienta, nemusí mať druhý. Uvedomiť si treba aj fakt, že u toho istého pacienta sa môžu často súčasne vyskytovať viaceré typy epileptických záchvatov.
Svedkovia epileptického záchvatu sú často veľmi prekvapení a vystrašení. Najdôležitejším opatrením je preto zachovanie „chladnej“ hlavy a rozvahy.
Pri tzv. „veľkom“ záchvate s kŕčami pacient náhle stráca vedomie, padá na zem a kŕče otriasajú celým jeho telom, počas záchvatu chorý nereaguje na oslovenie, záchvat sa nedá prerušiť. Proti uvedenému nemožno robiť nič, chorého sa netreba snažiť premiestňovať, pokiaľ záchvat nevznikol na nebezpečných miestach - napr. vo vode, na ceste...., zbytočná je aj snaha o jeho prebratie. Čo možno ovplyvniť je to, aby sa pacient pri záchvate neporanil, preto sa doporučuje podložiť jeho hlavu nejakým mäkkým predmetom (deka, zložený kus odevu, vankúš.....), aby sa hlava počas kŕčov nezranila, z okolia je treba odstrániť všetky potenciálne nebezpečné predmety z pohľadu jeho možného poranenia. Medzi zaťaté zuby nie je potrebné vkladať žiadne predmety, neskúsená osoba môže totiž urobiť viac škody poranením ústnej dutiny, než prináša pohryzenie ústnej dutiny alebo jazyka. Vhodné je aj rozopnutie košele či šiat, ktoré príliš pevne obopínajú krk. I napriek zastavenému dýchaniu (obvykle cca 10-15 sekúnd) nie je potrebné dýchanie z úst do úst. Po ukončení „kŕčovej“ fázy je potrebné pacienta otočiť na bok, aby jeho sliny mohli voľne odtekať, v tejto polohe potom počkať na návrat plného vedomia. V mnohých prípadoch je pacient po prebratí dezorientovaný, nekľudný, niekedy až agresívny. Treba preto adekvátne reagovať, najmä zachovať kľud, snažiť sa ho upokojiť a odpovedať mu na otázky.
V skratke sa dajú inštrukcie pre poskytujúceho prvú pomoc zhrnúť do nasledujúcich bodov:
- Zachovajte kľud!
- Osobe so záchvatom podložte hlavu a ramená (napr. vankúšom, dekou, zrolovaným
odevom)!
- Počkajte, kým záchvat odoznie!
- Uvoľnite dýchacie cesty po záchvate uložením pacienta na bok!
- Po odoznení záchvatu môže byť osoba s epilepsiou zmätená, dezorientovaná, preto by
nemala zostať bez dozoru!
- V prípade opakovania sa záchvatov volajte lekára!
Pri záchvate typu absencií netreba robiť nič, treba len pri pacientovi zostať a sledovať ho až kým sa vedomie nevráti. Pri parciálne komplexných záchvatoch stačí chorého pozorovať a dávať pozor, aby sa nezranil. Nemá význam tlmiť pohyby pacienta ani mu dohovárať. Ak sa epileptické záchvaty opakujú v krátkych časových intervaloch alebo trvajú neobvykle dlho je potrebné neodkladné lekárske vyšetrenie.
Ak sa človek stane svedkom záchvatu, mal by si zapamätať niektoré okolnosti, lebo pacient si pamätá nanajvýš na predzvesti (prodrómy) záchvatu, na ostatný priebeh nemá žiadne spomienky.
- Čo predchádzalo samotnému záchvatu?
- Boli prítomné možné provokujúce faktory?
- Aký bol stav vedomia pacienta počas záchvatu?
- Pacient spadol ako „podťatý“ alebo sa len pomaly „zviezol“ k zemi?
- Bolo počuť výkrik, chrčivé dýchanie alebo iné zvuky pri dýchaní?
- Boli u neho prítomné kŕče končatín? Ak áno boli to kŕče napínacie (tonické) alebo išlo
o zášklby končatín? Kde boli tieto kŕče presne lokalizované?
- Zmenila sa farba alebo výraz tváre pacienta?
- Bolo počas záchvatu prítomné mľaskanie, oblizovanie pier, vydávanie nezrozumiteľných
zvukov alebo nesúvislých slov?
- Ako dlho záchvat trval?
- Aký bol pacient po prebratí sa k vedomiu?
- Bol dezorientovaný?
Zmätený? Agresívny? Unavený?....
Uvedené informácie od priameho svedka záchvatu umožnia lekárovi následne presnejšie stanoviť diagnózu, resp. určiť typ záchvatu a tým mu pomôžu aj pri výbere správneho lieku.
______________________
Copyright ©
Edusan 2015