Odpovedal: Paula pre všetky ženy ako Zuzana
Re: nenavidím svoj život
(číslo príspevku 176.573, zo dňa 20.12.2008. videné 365x)
ODPOVEDAŤ / Predchádzajúci príspevok 		 

Text príspevku číslo 176573:
Mne sa veľmi páčili príspevky j. a Marty. Oni pochopili, o čo tu ide. Asi preto, že sa ich to týka. Nie vždy je život v rodine, kde sú deti v globále tak hrozný, aby nebol horší so všetkým niekde na ubytovni - napríklad aj bez detí, ktoré by si šikovný manžel mohol vďaka súdu prisvojiť. Potom - ak nejde napríklad o fyzické násilie - alebo prestalo už, je lepšie ostať doma, lebo žena vie, že doma dokáže dať deťom viac, ako by tomu bolo bez nej - lebo by o deti prišla a zostali by s mužom. No čo je hlavné, o deti by prišla a to navždy, alebo by jej ostali a ona by sa po čase aj tak ocitla na ulici - lebo by ich neuvládala uživiť. Veď o to tu ide. Ak je totiž aj muž bez prostriedkov, je to typický sociálny prípad, kedy tá žena môže len získať, ale v prípade, že je muž dobre zabezpečený a má dobré príjmy, ZÍSKALA BY NAOZAJ ODCHODOM OD MANŽELA? ALEBO BY SKOR STRATILA? Je potrebné uvedomiť si, ako by sa vyvíjala situácia ďalej a to by sa vyvíjalo tak, že žena príde o deti a ostane mimo rodiny a ešte k tomu bez prostriedkov a strechy nad hlavou, lebo súdy sú dnes pomalé. Keď ide o klasický rozvod a ženu, ktorá nemá príjmy, komu dá prednosť pri výchove detí? A keby mala dokazovať psychické násilie? Ako by ho dokázala? Dokázala by ho vôbec, keby bola pod nátlakom? Hneď po príchode zo súdu? Tu je hlavný rozdiel. Odchod od tyrana, ktorý nemá príjem a teda ani snahu nechať si deti a od tyrana, ktorý príjem má a deti si nechá a vie si všetko zabezpečiť tak, aby žene čo najviac skomplikoval jej odchod z domu. Navyše aj psychické týranie nie je vždy také ľahko zatriediteľné - že proste o psychické násilie vôbec ide. Dá sa pochopiť jednoducho len tak, že manžel, ktorý má peniaze rozhoduje skrátka o všetkom a pravda je na jeho strane. Pokiaľ ženu nebije a zabezpečí jej komfort, vlastne žena nemá možnosť úniku. MUSÍ OSTAŤ. Samozrejme toto platí, ak sa naozaj v jej okolí nenachádzajú ľudia, ktorí by jej chceli pomôcť - morálne, aj finančne, tak, aby sa necítila, že je na obtiaž. A to dokáže len málokto. Vlastne len rodičia ženy, alebo dobre situovaná možno vzdialenejšia rodina - s ktorou ženu spája úzke puto a teda nebude ľutovať čas, ani námahu. Ja Zuzanu, Martu aj pani J. absolútne chápem a súhlasím s tým, že: 1.) Mala by si zvoliť už spomínanými prispievateľkami tzv. MINIMALISTICKÝ SCENÁR NA PREŽITIE, teda naučiť sa so svojim manželom inak jednať, tak aby to nebolo hneď okaté, ale aby sa jej postupne darilo byť šťastnejšia, nachádzať drobné potešenia v živote, možno využiť chvíle pri knihách, alebo v kaderníctve - nech tam pre ňu aj ide, alebo ju tam čaká...nech mu povie, že chce byť predsa pekná kvôli nemu...a podľa ďalšej už spomenutej rady jednať s ním naozaj ako psychickým upírom - uvedomiť si to, nechať sa viesť svojimi pocitmi a intuíciou, dá sa naučiť vyhnúť sa konfliktom s manželom. Keď nemá prácu a vlastný príjem, musí sa zmieriť s tým, že je upratovačka a slúžka (možno keby odišla z domu, robila by to tiež a pritom by žila sama a zarobila by si akurát na ubytovňu. Tu je celý zoznam toho, čo by v rámci tohto scenára mohla uviesť do praxe, tak aby jej to neublížilo a postupne si našla aj pre seba kúsok šťastia, ktoré jej patrí, tak ako patrí nám všetkým (alebo sa teda máme o neho usilovať a nie sa vzdávať), 2.) Zuzana nie je vôbec chorá, len je vyčerpaná - ostáva otázka, či by jej tie antidepresíva pomohli, no možno áno, ak sa dostala na nejaké psychické dno, tak pre začiatok by sa jej psychika mohla trochu posilniť, ale ak jej to muž nedovolí, (možno sa bojí, že by čosi o ňom rozprávala cudzím ľuďom), tak mu treba vysvetliť, že potrebuje len prášky na spanie, že nemôže spať, alebo niečo podobné...3.) Zuzana, nevzdávaj sa. Tak ako trpíš kvôli deťom, tak by oni trpeli pre teba, keby ťa stratili. 4.) Ak budeš Zuzka v kontakte s deťmi, tak po čase môžeš prejavovať svoj názor na manžela pred nimi, pomaly, postupne, otvoriť im oči, prípadne sa s nimi - najmä synmi porozprávať. (Ale niekedy to deti naozaj nepochopia, nech matku teší, že urobila len to, čo musela. Neodišla od nich a odovzdala im všetko, čo mohla.)Veľmi držím Zuzke palce, aj všetkým ženám, ktoré prežívajú podobné životy...Veľa sa môže zmeniť, keď sa deti osamostatnia, až potom im môžu narásť krídla a konečne sa zbaviť okov, ktoré si ukuli zlým výberom partnera. Ale nie je to tak trochu aj o šťastí, či neštastí? Náhode? No, držím palce.