Odpovedal:
PzTT
|
Re: stres, strach z neuspechu
(číslo príspevku 251.128,
zo dňa 05.05.2017.
videné 120x)
ODPOVEDAŤ
/
Predchádzajúci príspevok
|
|
Text príspevku číslo 251128:
Dobry den,
Kludne mi mozete tykat. Ano zivot som mal dost naplanovany, ale ani nie tak zo strany rodicov ( ano mama chcela aby som vystudoval ), ale zameranie som si urcil sam a aj pracu som si urcil sam. Ten strach sa prejavuje iba v praci. No spoluzodpovedneho kolegu na blizku nemam. Kolegovia, su v Prahe a taktiez su zavaleny pracou cize nemaju cas so mnou riesit moje problemy.
Ked nad tym rozmyslam tak myslienka "definovat sa primarne cez vykon, uspech" na to sedi. Uz pocas zakladnej skoly som bol za zle znamky karhany, respektive bal som sa reakcie rodicov. Ale tak za zle znamky by ma asi chvalit nemali. + Mal som problemy s pisanim a citanim (dyslexia a dysgrafia). Moja mama sa mi vsak venovala spolu s detskou psychologickou a podarilo sa nam to zlepsit. Dyslexiu uz nemam vobec a dygrafia tiez nejak postupne odpadava. Stretol som sa vsak s tym, ze jedna psychologicka detska mojej mame povedala. "Skoda, taky pekny chlapec..." A raz som sa stretol na zakladnej skole s tym, ze ma ucitelka postavila pred tabulu, dala mi nieco napisat, co som nespravil moc dobre. Vysmiala ma a spravila zo na odstrasujuci priklad: "Snad deti nechcete dopadnut ako on"... Odvtedy som sa zatal a na strednej som kazde vysvedcenie skoncil s vyznamenanim a na vysokej skole som nebol ani na jednom opravnom termine aj ked znamka nebola bohvie aka. Povedal som si, ze zivot tiez druhe sance nedava... Preto sa snazim dbat na vsetko aby som nerobil firme hanbu a aby bol zakaznik spokojny. A je pravda, ze ked ma sef za nieco pochvali tak je mi ohodne lepsie. Dakujem Dagmar za Vas prispevok. Velmi mi pomohol.
|
|
|